Udivujú ma poniektoré blogi. Tá spisovateľská vášeň čo teenagerov vedie k písaniu slohov tak ako to zvykli v piatej triede i keď už majú osemnásť? Všedné dní, tak ako nám "huba nenarástla."
Aby som obhájil svoju kritiku, poviem to takto. Občas sú to horšie texty ako ten môj blog a to už je nad čím sa zhroziť...
Včera 15.9 som zašiel s kamarátom na obed, a keď už, tak som sa nechal stiahnuť do kina. Ved nebolo ďaleko, na rohu Vodičkovej a Václaváku. Tento krát to však nebol film ale dokument pod názvom "Annie Leibovitz: Život objektivem"
Recenziu a podstatné informácie si nájdete po kliknutí na link. Ja vám poviem len to aký som mal z toho pocit. Troška zmätkov v hlave z toho či skôr sledovať zobrazenú fotografiu alebo čítať titulky. Dokumentárne spracovanie viac menej klasické, príjemné, oslovilo ma. Fotky sa dotkli mojej inšpirácie, a možno pre zaujímavosť by som mohol i závidieť, že Pani fotografka k foteniu dostane všetko čo chce, svetlo, vietor či dážď. Tým je vždy pripravený jej to splniť. :) Pravda, bola to iste dlhá cesta až k dnešnej sláve, ktorú film predviedol v 90 minútach. Osobne ma najviac uchvátil portrét Johna Lennona a jeho manželky Yoko Ono. O to viac tým, že k nemu vložili ten citový náboj v historickom podtexte. Pridávam ešte poďakovanie kamarátovi, že ma na ten film vytiahol.
Leibovitz's portrait of John Lennon and Yoko Ono taken the morning of the day on which he was shot and murdered.
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára